Dnešné časy nám priniesli takzvanú dobu sociálnych sietí. Podľa našich záujmov na nás na týchto sieťach vyskakujú stránky, odporúčania čo je vhodné aby sme mali spokojný život. Týmto nástrahám, alebo pomocníkom sa nevyhnú ani rodičia.

Rodičom sa človek stane po narodení dieťaťa. Sú ľudia, ktorí sa rodičovstvom ženú ich prirodzenou cestou ako im to ukázali ich rodičia a naopak sú ľudia, ktorí by chceli to rodičovstvo robiť čo najlepšie v prospech ich detí a tak sa nechajú sprevádzať internetovými stránkami. Tento článok je určený pre rodičov detí vo veku 2 až 4 roky.

1.     Čo je však najlepší zdroj, ktorý nám môže kázať, ktorý rodič je dobrý a ktorý je zlý?

Mnohé stránky nám hovoria, že dobrý rodič je ten, ktorý na dieťa nekričí, stojí pri dieťati a nechá dieťa zo seba dostať von všetky emócie, ale zároveň udržuje hranice tým že je rázny. Čo však slovo rázny rodič znamená?? Kedy je už priestor na to byť rázny? Je vhodné nechať dieťa aby kričalo po rodičovi? Je vôbec možné poskytovať všeobecné odporúčania o tom čo všetko má rodič od dieťaťa akceptovať, alebo je lepšie pristupovať k dieťaťu individuálne v závislosti od jeho povahy?

Pojem rázny sa dá nahradiť pojmom dôsledný. Byť dôsledný pri udržiavaní a neprekračovaní hraníc znamená, že dieťaťu pri opakovaných pokusoch o prekročenie hranice budeme zakaždým a rovnako jasne a zrozumiteľne predkladať naše požiadavky. Dieťa sa bude prirodzene pokúšať niekoľkokrát prelomiť či „poohýbať „ hranicu“, ktorú mu zadáme. Nie je vždy jednoduché identifikovať, aké pozadie má aktuálne prežívanie dieťaťa, dôležité ale je vždy sa snažiť mu porozumieť, aby sme mohli citlivo reflektovať jeho potreby.

• Využíva dieťa krik na to aby dosiahol niečo čo chce? Ak áno od akého veku to môžeme očakávať? Ako tomu predísť?

Vo veku 2-4 rokov dieťa prirodzene hľadá spôsoby ako dosiahnuť čo chce aj technikami ktoré môžeme označiť ako manipulatívne, avšak takýmto spôsobom nekonajú schválne, lebo nás chcú nahnevať, iba jednoducho prišli na to, že to občas na rodičov zaberie (keď budem dostatočne dlho a nahlas kričať, dostanem sladkosť/dovolia mi hrať sa na telefóne). Častokrát žiaľ tomu napomáhajú aj samotní rodičia, kedy schvália takúto stratégiu svojho dieťaťa, lebo napr. sú unavení alebo nemajú veľa času riešiť túto situáciu inak. Vždy sa takýmto situáciám nedá celkom vyhnúť, ale prevenciou sú mnohokrát skloňované pevné hranice a pravidlá vo výchove. Ani nastavené hranice nebudú mať vo výsledku želaný efekt, ak na ich dôsledné dodržiavanie nebudú dbať rodičia.

• Rodičia si často vyčítajú ak zakričia na dieťa pod vplyvom rôznych situácií ako je starostlivosť o deti, varenie, hranie, učenie bežných prác v domácnosti, zaraďovania dieťaťa do života rodičov a do toho dieťa, alebo deti chytia amok, súperia medzi sebou, odmietajú spánok, navzájom sa rušia. Je možné aby rodič riešil opakovane situáciu s pokojom? Je dobré aby rodič v sebe držal ten hnev a frustráciu, ktorú zažíva zo strany jeho detí?? Uvedomujú si deti, že rodiča hnevajú? Kedy sú deti schopné brať ohľad na iných?

Nie je možné očakávať, že v reálnom živote bude rodič zakaždým schopný plne vedome s pokojom, s pochopením a „správne“ reagovať na extrémne situácie pri výchove svojho dieťaťa. Cieľom by však malo byť úsilie rodiča eliminovať takéto situácie, kedy zareaguje inak ako by chcel, či mal. Dieťa v tomto veku nemá zatiaľ ukončený vývin centrálnej nervovej sústavy, v myslení je egocentrické, zamerané na vlastné činy aj postoje, čo mu na druhej strane v pozitívnom zmysle pomáha vo vlastnom rozvoji. Egocentrizmus sa priamo spája aj s neschopnosťou brať ohľad na iných, neschopnosťou empatie. To trvá približne do veku 6 rokov.

Dieťa si samé neuvedomí, že niečo robí zle, že niekoho nahnevalo, či zarmútilo. Preto je práve reakcia rodiča kľúčová, aby sa naučilo, ako jeho správanie a reakcie pôsobia na jeho okolie. Tzn. je v poriadku aj to, keď rodič dieťaťu ukáže, že sám prežíva hnev alebo frustráciu. Dieťa si tak postupne vytvára spojenia medzi vlastným správaním a reakciami okolia naň.

• Predstavme si situáciu kedy sú v dome deti, ráno vstanú s krikom pretože chcú aby mama šla najprv k nemu, chcú pozornosť rodiča, dostanú raňajky ktoré boli vyčerpávajúce na prípravu pretože chceli byť súčasťou ich prípravy a rodič im chce vyhovieť pretože je v domneni, že na tom nie je nič zlé a je dobré aby deti boli zúčastnené pri tejto aktivite. Príprava teda trvá 3x viac ako by mala, po raňajkách sa deti doťahujú a rodič sa snaží najesť, pričom sa delí aj o jeho raňajky s deťmi. Potom idú von, pričom každé dieťa chce robiť niečo iné. Rodič musí vymyslieť najlepšie riešenie popri neustálom kriku detí. Deti sa začnú hrať pričom po chvíľke nastane situácia, že zatúžia po rovnakej hračke a nastane krik a konflikt. Je jedno že im ponúkne mnoho hračiek po chvíľke túžia po tej jednej. Toto sa opakuje. Rodič je nútený variť a usmerňovať deti. Stačí chvíľka nepozornosti a deti sú v sebe a jedno plače pretože mu bolo ublížené. Toto sa opakuje denne až do noci.
• Podľa mnohých ľudí, ktorí sa venujú na sociálnych sieťach výchove detí, je chyba rodiča ak mu vadí krik detí, pretože to že dieťa kričí je prirodzené a pomáha mu to spracovať emócie. Je však naozaj vždy vhodné nechať dieťa kričať a hádzať veci alebo seba o zem? Je prehrešok ak rodič v tejto situácií zvýši hlas na deti aby ho začali počúvať? Aký spôsob upútania pozornosti detí rodičom je najlepší?

Určite by mal byť rodič partnerom, sprevádzajúcou osobou a oporným bodom pre svoje dieťa v období, keď sa učí, ako narábať s vlastnou emocionalitou. To však neznamená, že každý rodič je rovnako imúnny voči intenzívnym emocionálnym prejavom detí. Pre dieťa je práve v takýchto emočne vypätých situáciách dôležitá pevná hranica toho, čo je v rámci ventilácie prijateľné a čo už je na druhej strane ohrozujúce pre dieťa samotné ale aj jeho okolie, tzn. postupne dieťaťu zavádzať „pravidlá“ ako sa vyventilovať a zároveň neobmedziť či neohroziť svoje okolie. Napríklad ak má dieťa vo všeobecnosti tendenciu v emočne vypätej situácii kričať, udierať a hádzať veci, rodič si môže postupne s dieťaťom osvojovať, že krik je prijateľný v izbičke a udierať do rodiča sa absolútne nesmie a môže mu ponúknuť alternatívu, nejaký zástupný predmet, ktorý bude určený iba na ventiláciu hnevu a frustrácie (plyšová hračka, vankúš, postavička, atď.). Následne po utíchnutí emócií môže na rad prísť prípadná diskusia, hľadanie zdroja reakcií u dieťaťa. Aj takýto návyk, vzorec správania si však na osvojenie vyžaduje čas a opakovanie, je to proces, na ktorého priebeh musí dohliadať rodič.

Ak rodič v podobných situáciách zvýši hlas na deti, je to jeho vlastné neovládnutie emócie pretože on sám ako dospelá osoba s určitou mierou emocionálnej inteligencie je zodpovedná za to, ako bude reagovať na vlastné dieťa či na svoje okolie. ALE v reálnom živote s deťmi nejde vždy a všetko podľa plánu, čo je prirodzene zdrojom frustrácie a zníženej schopnosti nechať veci plynúť bez akejkoľvek našej emócie. Ak sa príliš často opakuje situácia, že rodič je nútený zvýšiť hlas na dieťa, keď  potrebuje upriamiť jeho pozornosť na seba, je dobré pokúsiť sa nájsť iný spôsob, pretože by mohol mať takýto vzorec nepriaznivý dopad na samotný vzťah medzi rodičom a dieťaťom, nakoľko zvyšovanie hlasu pôsobí ako na rodiča tak i na dieťa stresujúco, zvyšuje napätie.

• Kedy a ako môžeme vstúpiť do procesu sebaregulácie emócií dieťaťa? Viem, že najviac pre sebareguláciu emócií dieťaťa urobíme ak mu budeme vzorom, je však na mieste zasiahnuť do prejavu hnevu a zlosti dieťaťa?

Dieťa sa svoje emócie celkom prirodzene učí regulovať na základe pozorovania svojho najbližšieho okolia, podvedome kopíruje reakcie svojich rodičov, súrodencov, a pod. v rôznych životných situáciách. Približne od troch rokov veku dieťaťa na emočný prejav začínajú vplývať aj osobnostné črty. Ako príklad môžeme uviesť reakcie rôznej intenzity na frustráciu v období vzdoru, kedy si niektorí rodičia veľmi dobre spomínajú na toto intenzívne obdobie v  živote svojho dieťaťa a iní ho zas hodnotia ako kúzelné batoľacie obdobie.

Hnev a zlosť sú emócie ako každá iná a pre zdravý emocionálny a osobnostný vývin dieťaťa je mimoriadne dôležité, aby dieťa zažívalo aj takéto emócie. Úlohou rodiča je dieťa sprevádzať aj pri negatívnych emóciách, akceptovať ich a nepopierať. Zároveň by ale rodič nemal nechať dieťa pokračovať v aktivite, ktorá je pre neho či pre jeho okolie ohrozujúca.

Akceptovaním nevhodného správania dieťaťa rodič navonok rieši vypätú situáciu, na ktorej riešenie častokrát nemá kapacitu (je unavený, frustrovaný či nepozná iný spôsob riešenia). Z dlhodobého hľadiska však takýmto postojom dieťaťu len ubližuje, keďže mu tak vysiela signál, že nech dieťa spraví čokoľvek, jeho konanie nebude mať žiadny dôsledok, čo si dieťa prirodzene vyhodnotí, že je to tak v poriadku a bude v tom pokračovať. Odkázala by som, že výchova je dlhodobý a komplexný proces a dobrou správou je, že ako rodič máte každý jeden deň novú príležitosť robiť veci inak, lepšie a preto skúste občasné zlyhania vo výchove brať ako výzvu či podnet pokúsiť sa v podobnej situácii konať , reagovať prijateľnejším spôsobom. Osloboďte sa od očakávaní svojho okolia, ako by ste mali vychovávať svoje dieťa, je to zbytočne frustrujúce a vo výsledku má výchova vášho dieťaťa výkonový charakter, čo sa odráža na kvalite vzťahu s dieťaťom.

(Nie je nutné byť tým najlepším rodičom, celkom postačuje byť dosť dobrým rodičom)..aby bolo v živote dieťaťa viac tých pekných a pozitívnych momentov ako tých smutných (parafrázované).