Hranice vo výchove

Deti sa okolo 18. až 24 mesiaca dostávajú do takzvaného obdobia vzdoru. Je to obdobie plné sebauvedomovania, vyrovnávania sa s novými výzvami, osamostatňovania sa, snahou presadiť svoje potreby, túžby, vyhnúť sa činnosti, ktorú robiť nechce.

Rodič naopak musí odolávať prehováraniu, plaču, hádzaniu sa o zem, je z toho unavený a frustrovaný. Keď je rodič unavený, často podľahne tomuto správaniu a od svojej požiadavky či rozhodnutia upustí. Niekedy však rodič nie je unavený, ale myslí si že dieťa má na svoje konanie racionálny dôvod. Niekedy to tak je a je naozaj nutné v kľude si vypočuť aj dieťa, ak nevie rozprávať tak ho sledovať, nechať dokončiť činnosť. Ako však rozlíšiť kedy má dieťa naozaj dôvod na odmietanie činnosti alebo na trvaní vo vykonávaní činnosti ktorá sa nám nepáči?

Ako uviedla v predchádzajúcom článku psychologička Mgr. Lenka Hanudeľ z psychologickej poradne Mojra.sk, deti často používajú manipulačné techniky aj keď nie vedome, ani s cieľom ublížiť nám ale s cieľom dosiahnuť svoje.

Tu som pre vás spracovala prehľad, kde sa často rodičia mýlia a nevedomky učia dieťa manipulatívnemu správaniu na základe odbornej literatúry.

Čo sú to manipulačné techniky, alebo manipulačné správanie detí? Je to vzdor? 

Manipulačné správanie je správanie, kedy dieťa používa krik, agresivitu, emocionálne vydieranie (ja ťa nemám rád, budem smutná ak mi to nedáš), aby dosiahlo svoje a nie je ochotné pristúpiť na kompromis, chce celú svoju požiadavku a hneď po splnení požiadavky sa dieťa upokojí. Dá sa povedať, že ide o boj o moc. Keď dieťa naberá na intenzite pri vyjadrovaní emócií tak hľadá vašu pozornosť a chce dosiahnuť svoje.

Okolo 3. až 6. roku si dieťa začína uvedomovať, ako dosiahnuť čo potrebuje a tiež dokáže vyhodnotiť potreby druhých a toto je presne obdobie, kedy dieťa dokáže tieto techniky ovládať.

Na rozdiel od emočného výbuchu (spracovaniu emócií pri stanovení hraníc), ktoré sa tiež môže prejavovať krikom, plačom a agresivitou je dieťa ochotné dohodnúť sa na kompromise, alebo po vašom ústupe dieťa aj naďalej plače pretože mu nešlo o dosiahnutie svojho ale spracováva reálne emócie.

Čo to vlastne ten emocionálny výbuch je?

Je to stav, kedy v detskom mozgu funguje len emocionálna časť a dieťa je v režime „boj alebo útek“. V tomto prípade dieťaťu naozaj nejde o to, aby trucovito dostalo čo chce aj keď vie že to nie je vhodné, ale je toho na neho veľa a musí to spracovať. Nemá zmysel dieťaťu čokoľvek hovoriť a snažiť sa aby to predýchalo, pretože to ho rozruší ešte viac. Keď sa dieťa upokojí tak s ním môžeme prebrať čo sa stalo.

Je nutné povedať, že často my rodičia ukazujeme deťom, že manipulatívne techniky existujú, aké sú a ako ich použiť. Napríklad „keď ma neposlúchneš budem smutná“, alebo kričíme na dieťa pokiaľ nezačne robiť čo chceme. Pozor, povedať dieťaťu, že som smutná pretože mi ublížilo nie je manipulácia ale pomenúvanie dôsledkov a našich pocitov, štartovanie učenia empatie. Ďalší spôsob je keď povieme dieťaťu, že nemôže papať naše jedlo lebo štípe a po plači dieťaťa (keď je v procese spracovania emócií) aby sme ho utešili mu ponúkneme porciu bez korenia a tvárime sa, že má našu štipľavú porciu. Dieťa pochopí že plačom dosiahlo zdanlivo čo chcelo. Lepšie je povedať „moje jedlo štípe, bude ťa bolieť bruško ale dám ti také isté ktoré neštípe“ a ak bude dieťa plakať tak ho nechajme, buďme pri ňom alebo ak chce tak ho nechajme osamote. Tým, že ho „okabátime“ tým že sa tvárime že sme mu vyhoveli aby sme mali kľud, len prehlbuje narušenie budovania hraníc.

Je zlé zmeniť svoje rozhodnutie keď zistím, že dieťa má na svoje správanie dôvod??

Nie samozrejme, aj dieťa treba rešpektovať a treba mu vysvetliť, prečo sme od svojej požiadavky ustúpili. Aby dieťa pochopilo, že nie preto že plakalo ale preto, že sme ho pochopili a zistili, že ho chápeme a je možné urobiť kompromis. A týmto mu ukážeme že naše NIE tu nie je na to, aby sme si stanovili kto má vyššiu moc, ale naopak sa ho snažíme učiť čo je správne a čo nie a že máme na to vhodné dôvody.

 

Príklad, rodič hovorí dieťaťu:

-„poď von, prejdeme sa. vypnem televízor.“

Dieťa môže reagovať dvoma spôsobmi:

-začne kričať, hádzať sa o zem, ignorovať nás a my mu buď dáme pokoj, aby pozeralo TV čím ho učíme manipulácií, alebo po upokojení zistíme čo ho rozrušilo. Možno si chcelo len dopozerať rozprávku. Pri ďalších takýchto situáciách dieťa zistí, že nám môže povedať že ešte si chce dopozerať rozprávku bez plaču. Zároveň sa dieťa učí riešiť situácie, pomenúvať jeho potreby, a slepo nerobiť čokoľvek čo mu bude povedané.

Aj neudanie hraníc a učenie manipulácií sa dá nazvať nerešpektovaním dieťaťa a aj seba samého pretože neumožňujeme sebe a dieťaťu naviazať interakciu.

V domácnostiach vládnu dva extrémy, prvý je absolútne autoritatívne správanie rodiča keď dieťa je často násilím nútené robiť čo od neho rodič chce bez nejakého vysvetlenia a dieťa je brané ako menejcenné. Druhý extrém je keď rodič dieťaťu všetko dovolí a učí ho tým nulovej autorite k rodičovi a vynucovaniu si svojich potrieb čo mu do budúcna prinesie problémy v spoločnosti, ktorá takéto správanie zväčša neakceptuje. 

Nech je to akokoľvek, hlavné je neprepadať prejavom emócií dieťaťa, ale zostať v kľude a následne zistiť čo sa deje. Sledovať či dieťa je schopné kompromisu a ak nie, tak ho jednoducho nechajte prejaviť emócie či už sú reálne alebo nie. Ja viem, že to je ťažké a nie vždy možné pretože aj my máme emócie a sme ľudia. A tiež sa nebojme ukázať, že aj správanie dieťaťa má svoje dôsledky.  

Čo ak už máte doma vyjednávača?

Držte sa pevne hraníc, naučte dieťa že aj nie je odpoveď, vysvetlite že si zaslúžite aby s vami komunikovalo láskavo, prijmite jeho hnev, v kľude sa snažte vyriešiť situáciu a pochváľte dieťa za pokroky.

Tip ako naučiť dieťa predýchať situácie, ktoré ho rozrušujú: pravidelne keď je dieťa v kľude napríklad pred spaním naučte deti používať dlhé výdychy a nádychy. Okrem schopnosti ovládať hnev sa vytvárajú aj nové nervové dráhy v mozgu.

Literatúra: constructiveparenting.com, empoweringparents.com