Separačná úzkosť sa vyskytuje v určitých vekových obdobiach detí  kedy dochádza k ich sebauvedomovaniu a progresu, alebo aj v psychickom vypätí pri hádkach rodičov či psychickej nepohode rodičov.

Kedy sa separačná úzkosť vyskytuje?

Najčastejšie sa tento jav vyskytuje v období od 6 mesiacov až do 3 rokov. Najťažšie obdobia sú v odbobi 6., 9., 15-18 mesiaca a v 3 rokoch. Toto obdobie zažíva každé dieťa a je to úplne prirodzené. Vyskytuje sa pri vývoji dieťaťa, pri zmenách ako je návšteva škôlky, školy, jaslí, odlúčenie od blízkej osoby či už spomínané rodinné vypäté vzťahy a psychická nepohoda. Mnohokrát sa tento stav upravil po tom, keď sa vyriešila úzkosť rodiča.

Separačná úzkosť býva v niektorých prípadoch spojená s tzv. regresiou čo je jednoducho povedané získavanie nových zručností ako je pretáčanie sa na chrbátik, učenie chôdze, samostatné jedenie, rozprávanie či obliekanie sa. Dieťa býva nervózne, ukričané, má záchvaty hnevu, je uplakané a častokrát sa jeho zručnosti ktoré už predtým nadobudlo zhoršia. Toto zhoršenie je však len dočasné a následne po období regresie (psychomotorického vývoja) sa jeho správanie upokojí a zhoršenie schopnosti sa stratí a dokonca sa táto zručnosť oveľa zlepší. Napríklad keď sa dieťa učí rozprávať tak v období regresie si môžete všimnúť že hovorí menej zrozumiteľne ako predtým, no po období regresie začne rozprávať oveľa lepšie či dokonca začne skladať vety. Dôležité je nesmiať sa dieťaťu, uistite ho že ste tu pre neho a že mu vždy pomôžete s jeho neistotou.

Napríklad keď sa dieťa učí stavať stavebnicu a nejde mu to a všetko zrazu rozhádže a začne kričať...

Vhodné je nekričať na dieťa prečo neposlúcha a robí neporiadok ale povedzte mu že sa vám nepáči že hádže hračky a pomôžte mu v jeho správaní. Napríklad mu povedzte... „ Staval si si vežičku a ona ti spadla, viem že ťa to hnevá ale nabudúce keď vidíš že sa ti nedarí tak si daj pauzu a hraj sa s niečím iným. Skús si postaviť vežičku neskôr keď budeš pokojný“. Dieťa tak cíti oporu a vie kde má hľadať pomoc. Ak je tento vývoj primeraný k veku dieťaťa tak trvá 2 až 3 týždne... aké je ale dieťa príliš šikovné a učí sa zručnosti, ktoré jeho rovesníci ešte neriešia tak môže táto regresia trvať dlhšie.

Prejavy

o    dieťa plače po odchode najbližšej osoby (matka, otec), často sa musí nachádzať v jednej izbe s dieťaťom,

o    zhoršený spánok,

o    dieťa nechce samé spať,

o    časté nočné budenie a plač,

o    strach z tmy,

o    strach z neznámych ľudí a miest,

Ako dlho trvá?

Toto obdobie trvá 4 týždne.

Ak sa dobre nezvládne hlavne v školskom veku môže prepuknúť do vzniku poruchy separačnej úzkosti, ktorá má vplyv na začlenenie sa dieťaťa do kolektívu či jeho vzdelanie. Táto porucha sa objavuje väčšinou ak sa separačná úzkosť objaví vo veku viac ako 6 rokov a má ťažký priebeh. V tejto situácií je nutné navštíviť pediatra. Táto porucha sa prejavuje prehnaným strachom o blízku osobu, odmietnutie spánku alebo návštevy školy bez osoby na ktorú ma dieťa úzkosť, nočné mory, strach byť sám, strach spať mimo domova, nočné pomočovanie, záchvaty hnevu, bolesť hlavy a žalúdka.

Ako zvládnuť toto obdobie?

Nehádajte sa pred dieťaťom s partnerom. Ak sa pohádate tak sa udobrite pred dieťaťom a vysvetlite mu, že je všetko v poriadku.

Dôležité je byť k dieťaťu citlivý a súcitný. Pomôžte dieťaťu aby sa naučilo zvládať svoje pocity aj keď nie ste pri ňom, napríklad ak idete k lekárovi. Vhodné je hrať sa hry sa schovávačku, alebo pred tým ako budete mať niekam ísť adaptujte dieťa niekoľko dní na prítomnosť osoby ktorá ho má strážiť. Hovorte dieťaťu o tom čo bude keď sa následne stretnete. Napríklad keď ho ukladáte spať povedzte mu „Ráno pre teba prídem tak ako vždy a urobíme si dobre raňajky“, alebo u škôlkara „Keď prídem z práce vezmem ťa domov a budeme sa spolu hrať, veľmi sa na to teším“.

Trénujte odlúčenie vás a dieťaťa pričom predlžujte časové intervaly vašej neprítomnosti.

Dajte dieťaťu v čase vašej neprítomnosti niečo čo mu vás pripomína a s čím sa cíti bezpečne. Sledujte a rozprávajte sa s dieťaťom o tom čo ho trápi. Reagujte súcitne a jeho rozrušenosť nezľahčujte.

Napríklad „Chápem že sa cítiš nepríjemne keď ideš do škôlky je to pre teba ťažké. Aj pre mňa je ťažké keď nie sme spolu ale vždy sa teším keď idem po teba a ideme spolu domov a hráme sa“.

Nehovorte „Ale prestaň veď to nič nie je aj ja som chodila do škôlky a som tu. Neplač toľko už si veľký“.

V tomto období vás čaká mnoho vysvetľovania a čo sľúbite to musíte splniť. Dieťa neklamte a nesľubujte mu niečo čo nesplníte. Jeho úzkosť sa môže nesplniteľnými sľubmi len prehĺbiť.

Ak musíte od dieťaťa v tomto období odísť tak sa rozlúčte rýchlo a s úsmevom a pozitívnymi slovami (ani sa nenazdáš a prídem po teba a budeme sa spolu hrať). Snažte sa upresniť kedy sa stretnete, napríklad „keď sa vyspinkáš a napapáš prídem po teba“. Snažte sa udržať túto rutinu. Buďte k dieťaťu milý a neostávajte s ním po vašom rozlúčení (prehlbujete v ňom nádej že s ním zostanete). Dieťa sa po pár minútach rýchlo ukľudní a začlení sa do fungovania bežného dňa.

Rozlúčenie s dieťaťom je sťažené a je hladné alebo unavené.

Na dieťa nekričte!

Zdroje:

https://www.webmd.com/parenting/separation-anxiety

https://www.unicef.org/parenting/child-development/what-is-childhood-regression

https://www.unicef.org/parenting/child-care/managing-child-separation-anxiety