Autor článku:
Autor: Mgr. Viera Škopová, psychologička online poradne MOJRA.sk, www.mojra.sk
Každý z nás sa stretol v živote s rôznymi momentami, kedy zažívame šťastie, pocit pohody no zároveň aj s negatívnymi pocitmi strachu, neistoty, smútku. Emócie nás dokážu vyviesť z miery a prinášajú ako pozitívne tak aj negatívne myšlienky. Nie vždy ich však vieme ovládať a upadáme častokrát do moci slov, pocitov v našich osobnom priestore. V tomto článku by som sa chcela zanechať priestor rodičom, ktorý občas bojujú so strachom, neistotou niekedy až úzkosťou fokusovanou na svoje deti. Azda každý rodič vie, že s rolou rodiča ide ruka v ruke počas života radosť a šťastie, že máme dieťa a na strane je tu ambivalencia pocitov strachu, smútku, keď neviem pomôcť nášmu dieťaťu, prípadne niekedy prežívame s dieťaťom jeho pocity súvisiace s prežívaním a nazeraním na to ako dieťa plače, prípadne sa bojí ak sa nachádza v rukách lekárov. Strach je naučená reakcia človeka, môže nás viesť k lepším výkonom, no zároveň prináša aj akúsi závislosť. Strach z ničoty a prázdnoty môže vytvárať začarovaný kruh, z ktorého nevieme von. Sebaobviňovanie a strach už len z malých náznakov zhoršenie zdravotného stavu alebo keď, opäť prichádza ochorenie s ktorým sme dlho bojovali.
Rodinu vnímame, komunikujeme s ňou, ale aj s inými sociálnym okolím. Myslíme na nich, spomíname si. V dobrom aj zlom. Medziľudské kontakty sú nespornou súčasťou nášho života, nášho konania, správania, myslenia a prežívania. Niekedy sú pre nás tieto vzťahy radostné a uspokojujúce, inokedy zaťažujúce a nepríjemné. Je dôležite si uvedomiť aj keď sme rodičia a naše dieťa je súčasťou nás, mali by sme vedieť vytvárať vzťahovú väzbu natoľko, aby sme extrémnou pripútanosťou nenarušili svoj osobný a životný priestor a na strane druhej aj priestor nášho dieťaťa. Ak sa naučíme byť odolný, racionálny a odhodlaný rodič v rôznych životných situáciách, tak zároveň vieme dostatočne pripravovať dieťa na rôznorodé situácie, kedy my možno nebudeme môcť byť prítomní, ale budeme robiť všetko preto, aby sme tam boli. Posilňujeme kompetencie dieťaťa, odhodlanie a zároveň sa stávame podporou, ktorú nemusíme realizovať bytostnou prítomnosťou, ale zároveň to vieme transformovať do myslenia, cítenia a dieťa získava sebavedomie, ktoré je veľmi potrebné v krízových situáciách, aj keď je oddelené od rodiča. Je potrebné, aby dieťa si bolo vedomé, že jeho oporou je rodič. „Ja to zvládnem, zvládne to mama aj otec, tak aj JA“.
Empatia so sebou nesie úroveň mentalizácie, predvídania a citovou zložkou, ktorá je tvorená emóciami, ktoré sú výsledkom citového stavu druhého človeka. Empatia vnímanie bolesti je špecifická v tom, že so prináša sociálnu stigmatizáciu a miera vnímania zodpovednosti za stav, v ktorom sa pozorovaný jedinec nachádza. Je samozrejme , že čím bližší vzťah je medzi nami a pozorovanou osobou, tým sa prejaví väčšia miera empatie, čo v konečnom dôsledku zvýrazňuje naše interindividuálne pocity. V tomto zohráva veľkú úlohu nielen evolúcia, ale aj mozog. Cítime sa bezmocný, pripisujem vinu sebe, len aby sme videli a cítili, že nášmu dieťaťu je lepšie. No v konečnom dôsledku, keď sa na to pozrieme tieto mechanizmy predstáv a pocitov nepomáhajú ani nám a už vôbec nie dieťaťu, práve naopak zneschopňujú nám byť prítomný, nápomocný a podporný pre dieťa a okolie. Okolie v rodine, ale aj na samotnom mieste hospitalizácie, či pri návšteve lekára.
Často sa stretávame s nie veľmi ľudským a chápavým prístupom personálu. Neistota, nedostatok informácií, prísnosť niekedy až arogantnosť v nás vyvoláva a znásobí nepríjemne pocity.
Bežné ochorenia sú pre rodiča výzvou ako zareaguje on sám. Niektoré ochorenia naozaj prinášajú rodičom pocit bezmocnosti, keď aj stanovená liečba nezaberá. Jedným z horších prípadov je hospitalizácia. V dnešnej dobe majú rodičia oveľa väčšie možnosti tento proces sprevádzať svojou prítomnosťou a byť oporou pre dieťa aj v tých najhorších chvíľach. Práve rodič by v tejto chvíli mal zachovať pokoj a byť pre dieťa zrkadlom statočnosti a pozitívneho myslenia. No každopádne by sme takúto situáciu mohli považovať za ideál. No nie každý z nás to vie, pretože niektoré situácie nemáme odžité aj keď sme pripravený dieťaťu pomôcť pri bežných poraneniach, či chorobe. No ak sa ocitneme na prahu situácie, kedy vidíme prežívať dieťa strach môže to zmeniť naše celkové nastavenie natoľko, že sám rodič sa v konečnom dôsledku cíti oveľa horšie a jeho prežívanie je oveľa intenzívnejšie ako na strane dieťaťa. Rodič je pre dieťa vzorom, chce byť v jeho očiach to najlepšie dieťa. AK dieťa vidí v očiach rodiča strach, smútok. Je dôležité o tom hovoriť, aby sme sa nedostali do situácie, že dieťa sa dostane do predstav, že ono je to „zlé“. Tak ako máme právo zadávať hranice deťom, máme právo zlyhať, cítiť sa bezmocný.
V takýchto situáciách sa môžeme stretnúť s pocitom bezmocnosti, strachu, myšlienky sú natoľko negatívne, že strácame pevnú pôdu pod nohami, prípadne sa stretneme s výčitkami, že sme nedostatočne venovali pozornosť aj bežnému ochoreniu. Niekedy avšak aj samotné deti prežijú natoľko nepríjemný zážitok, kde hospitalizácie, lekárske úkony môžu u dieťa vyvolať traumatické zážitky alebo dlhodobo pretrvávajúce pocity strachu a to aj na strane rodiča. Následne sa spúšťajú pamäťové stopy, spomienky na nepríjemnú udalosť a tieto predstavy v nás vyvolávajú nepríjemné pocity. No niekedy realita môže byť oveľa prijateľnejšie, avšak naša hlava a pocity to nevedia prijať.
Dieťaťu je diagnostikované ochorenie a následne sa mení celý „svet“ okolo nás, pretože jedno ochorenie vedie ku chronickým ťažkostiam a rodič sa dostane do začarovaného kruhu, má pocit, že nie je cesta von. Bojí sa vlastného zlyhanie pozoruje každú zmenu. Tu nastáva čas, aby sa rodič zamyslel, čo môžeme zmeniť a čo zároveň môžeme ovplyvniť.
1. Každý rodič má právo zlyhať, no je dôležité zamerať sa na to, čo sme všetko urobili správne, čo sme všetko skúšali. Nezameriavajme sa na to, čo sme ešte mohli urobiť alebo, čo sme neurobili. Hodnoťme, to čo sme urobili správne.
2. Bolesť, či strach dieťaťa je prirodzený. Pretože každé dieťa je iné a niektoré sú viac naviazané na nás rodičov alebo sú citlivejšie. Rodič je pre dieťa zrkadlom. Práve rodič môže byť pre dieťa jedinou oporou, tá by mala byť v tých ťažkých chvíľach pevnou a s úsmevom.
3. Pozitívne nastavenie, akceptácia danej situácie je to, čo nám pomáha nemyslieť na to najhoršie, ale naopak zamerať sa na psychickú podporu pre dieťa.
4. Pozorujme seba, zmena vnímania a prežívanie na strane rodiča mení aj zároveň vnímanie dieťaťa. Často krát rodič má strach, čo v dieťati môže vyvolať obavy, neistotu a ešte násobí jeho prežívanie pri jednotlivých úkonov.
5. Rodič má byť oporou v ťažkých chvíľach. Hovorme o svojich pocitoch s dieťaťom. Je dôležité, aby dieťa vedelo, čo ho čaká a, že možno tam vy nebudete, ale ste s ním v myšlienkach. Povedzte, že máte strach a obavy, v podstate to je prirodzené. No spoločne sa nastavte, že liečba v rôznej forme je momentálne to najlepšie, čo môže byť. Napriek strachu, je to, čo sa bude diať najlepšia možnosť ako zlepšiť zdravotný stav.
6. Spolupráca s lekárom je podstatne jednoduchšia, ak necítime stres a sme nastavení na dôveru v jeho schopnosti, že koná najlepšie ako vie. Aj napriek odstupu, či nedostatku informácií sa máme právo pýtať na informácie. Aj pre lekára je jednoduchšie ak rodič je chápavý, pokojný a spolupracuje.
V prípade potreby konzultácie problému so psychológom klikline sem a pri platbe využite kód rodicovkymanual s 10% zľavou.